Uniesol som ju z domu
Uniesol som ju z domu
Je známy najmä z reklamy istej banky. V seriáli Panelák hrá majiteľa súkromnej kliniky, v lete začne natáčať sitcom Profesionáli. No Lukáš Latinák (31) má najmä prozaickejšie starosti – zrekonštruovať byt a oženiť sa so snúbenicou Aničkou.
Hoci väčšina mladých dnes žije nadivoko a svadbu pokladá za prežitok, vy beriete svoj vzťah tradične? Úplne a so všetkým, čo k tomu patrí. S Aničkou sa poznáme dlhšie, pochádza spod Spišského hradu. Požiadal som ju o ruku, a tým ju uniesol z domu, aby sme mohli byť v Bratislave spolu.
Kedy chystáte svadbu? Na jeseň. Anička aj ja sme z veľkej rodiny, každý máme troch súrodencov. Sobáš budeme mať vKatedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule a svadobnú hostinu v Levoči. A keď všetko dobre dopadne, stretneme sa v Levoči na jarmoku!
Kde ste sa vlastne zoznámili? Na zájazde, keď som robil záskok za Maroša Zednikoviča v predstavení Macocha. Ady Hajdu zatelefonoval nejakej kamarátke a tá, aby sa mohla prísť zabávať s hercami, doviedla kamošku, ktorá šoférovala. No a to bola tá šoférka! Sedela tam skromne, ticho, blonďavo. A myslela si, že som osvetľovač.
Čím sa zaoberá? Je takisto z umeleckých kruhov? Je to normálna baba. Tie z umeleckých kruhov som už mal česť spoznať: Ďakujem, stačilo, neprosím! Keď sme sa s Aničkou zoznámili, vôbec som netušil, čo robí. Bola vedúca v potravinách. Teraz predáva informačné technológie.
Hoci ste hrali v niekoľkých filmoch, herca robí populárnym televízna obrazovka. Neštve vás, že ste známy z reklamy istej banky? Samozrejme, že ma to štve. V divadle sa snažím urobiť svoje postavy dobre, aby som si za nimi stál a nehanbil sa za ne, a televízia to všetko akoby šmahom ruky zotrie. Tá reklamná kampaň bola dosť dlhá, nikomu nezazlievam, že ma pozná odtiaľ.
Ide v nej najmä o peniaze? To je jediný dôvod, prečo som do toho šiel.
Zobrali ste si hypotéku na byt. Stačíte sa obracať? Stačím, v tomto roku sa deje veľa zmien. Chceli sme kúpiť byt, už sme ho kúpili, chceme sa brať, dúfam, že aj to vyjde. Teraz nám tie výdavky hlbšie načreli do vrecka, preto tá hypotéka. Normálny smrteľník nemá v Bratislave šancu kúpiť byt inak. Ale nemám z toho žiadne obavy. Peniaze boli, budú...
Vraj čítate veľa scenárov. Nezvádza vás to podvedome hrať aj ostatné postavy? Na spoločnej čítačke v divadle sa mi stáva, že presne viem, ako by som to čítal, keby som bol tamtá postava, jednoducho, niekto iný. Tomu vždy viem poradiť, ale sebe – otcu, materi – ani zamak. Topím sa v tom, každý mi chce poradiť, niekedy je to dobre, inokedy ešte horšie... Ale keď budem mať teraz v lete voľno, oprášim staré knižky.
V auguste začnete nakrúcať nový sitcom z policajného prostredia Profesionáli. Nie je policajt Hurka pre vás trošku čudná rola? Aj sa teším, aj mám obavy z toho, prečo práve policajti, keď to má byť smiešne? To si ideme robiť z nich srandu, veď nakoniec nám zachránili kožu, keď vyhrali IQ národa.
Pochádzate z Hriňovej. Viete hrať na fujare aj zakrepčiť po detviansky? Všetko som sa naučil od našich. Sú Horehronci z Heľpy, tancujú radi, „echtovne“ a čo najdlhšie, aby sa vybláznili. Prvé som zvládol horehronské dupáky, ale viem aj podpolianske tance. Práve som sa vrátil z folklórnych slávností vDetve, zaspieval som si tam i zatancoval. A fujara? Niekoľko som ich už ako distribútor predal do Bratislavy i do Španielska kamarátom. Vlastnú fujaru nemám.
Prečo, to je taká drahá? Odkladám ešte tú kúpu, chce to svoj čas. Páči sa mi hrať na fujare a hoci to neviem príliš dobre, niečo zafúkam. Starí fujaráši hovoria: No, porozprávaj! Fujara je krásny nástroj, mám pokoru dotýkať sa jej, to je zrazu úplne iné telo. A každá hrá inak, treba si zvyknúť na nátisk, na dych...
Ak viete tancovať, potom ste horúci typ do ďalšej série Let’s Dance. Alebo latino aDetva nejdú dokopy? To by išlo, ale ja a Let’s Dance nie.
Z hľadiska správnej artikulácie ste mali na VŠMU najväčší problém s mäkčeňom... Pamätám si, ako režisér Ďuro Šulík celý červený penil a vykrikoval: V akom výkľenku? To je výklenok! Na akej uľici? Nevedel som to pochopiť, veď som to vravel správne. De-te-ne-le a di-ti-ni-li predsa nepustia.
Do divadla Astorka-Korzo ste prešli silná partia spolužiakov: Kemka, Miezga, Jakab a vy. Je na javisku motivujúce, že sa tak dobre poznáte? Je, ale niekedy to je „prúser“. Poznáme sa už ako staré hodinky. Keď sa pozriem na Roba Jakaba a vidím, ako sa mu smejú oči, nikto z divákov to nemusí vidieť, ale ja áno, lebo ho poznám. Som dosť smejko. Nedávno som v našom kočovnom divadle Teatro Tatro v nejakej bitke tak vybuchol, že som sa musel divákom otočiť chrbtom.
S Astorkou ste boli v Amerike, Rusku, ale pre zlomeninu stehennej kosti vám ušla Austrália. Už to prebolelo? Nemalo čo, veď som tam nebol! Neviem, o čo som prišiel, a ani video odtiaľ som ešte nevidel. Škoda je iba to, že som tam nebol spolu s chalanmi. Ale pripomenuli ste mi, že musím zájsť za doktorom dohodnúť sa, kedy mi z nohy vyberú ten klin. To budú zas barly aspoň na týždeň.
Vaša cesta k divadlu viedla cez sklárske učilište v Poltári. Nechýba vám občas tá remeselnícka zručnosť? Bol som fúkač. A zručnosť by sa mi ešte vrátila, keby som sa tomu venoval. Keď som niekedy zašiel za kamarátom do sklární, hneď ma to ťahalo k peci. Urobiť si vtáčika, ťažidlo, ružičku... Voľná umelecká tvorba ma vždy bavila, ale sériová výroba, jajajáááj! Poháre na stopkách? No hrôza! A čím menšie, tým rýchlejšie sa muselo fúkať. Keď sa robili poháriky na tvrdé, to som makal ako fretka, aby som aj niečo zarobil.
Sklárne nedávno zatvorili. Keby ste tam zostali, už by ste boli bez práce. Čo by bolo asi ďalej? Vrátil by som sa domov. Otec aj mama podnikajú, obchodujú.
traperka
(..., 16. 1. 2009 16:19)